reklama

Ako pritiahnuť slovenského diváka do kina na slovenský film

Porovnanie formotvorných prvkov rozprávania príbehu v americkom a slovenskom diváckom filme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (38)

Obsah

  • Film ako atrakcia

  • Továreň na sny

  • „Cool“ dokonalosť.

  • Formotvorné prvky európskeho a amerického filmu

  • Slovenský divák a americká ilúzia

  • Ako pritiahnuť slovenského diváka do kina na slovenský film

Film ako atrakcia


www.in70mm.com/news/2006/grand_cafe/index.htm

Keď sa 28. decembra 1895 konalo prvé predstavenie kinematografu v Indickom salóne Grand Café, nik netušil, že ide o historickú udalosť - zrodu nového - filmového umenia. Prvé filmy boli nenáročné (naivné komédie). Mali vyvolať nadšenie, zobrazovali triviálne nedôležité veci. Obsah neznamenal nič, rozhodujúci bol pohyb. Film bol na úrovni púťovej atrakcie a ako umenie sa presadzoval veľmi ťažko. Vývoj filmu bol vždy úzko spätý s filmovou technológiou, ktorá film do veľkej miery ovplyvňovala.

Dnes sa opäť zamýšľame nad pojmom púťová atrakcia. Je bežné ísť na film do kina, ktorý je celý vytvorený v počítači. Pustiť si technologicky a dramaturgicky dokonalý film v domácom prostredí alebo zhliadnuť najnovšiu filmovú novinku vďaka pirátskym lokalitám na internete. Myslím si, že práve vďaka pomerne rozšíreným domácim kinám a prístupnosti vysoko-rýchlostného internetu stráca dnešná mladá generácia záujem o filmový zážitok v kine. Uprednostňuje pozeranie filmu v rámci spoločenskej udalosti doma, na chate, alebo v notebooku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Továreň na sny


Hollywood

Nie náhodou je týmto pojmom označovaný Hollywood. Veľa ľudí sníva svoj americký sen. A Hollywood sa ho snaží plniť. Ponúka prostredníctvom filmového priemyslu virtuálnu realitu pre všetkých. Stačí sa iba stotožniť s filmovým hrdinom. Zbytočne nemoralizuje, nejde do hĺbky, snaží sa zachovať isté hodnoty a na nich stavia vymyslenú skutočnosť. Film je v prvom rade biznis. „Počítačovo“ presne zostavený scenár, obrovský rozpočet, najmodernejšie postupy a vizuálne triky. Ale najmä marketing. Mnohí si pod pojmom reklama predstavia billboard alebo televízny spot. Spotrebitelia, predovšetkým mládež, je už ale imúnna. Film ponúka ideálny priestor pre product placement. Produkt komunikuje mládeži ako životný štýl (James Bond, Matrixx). Sila obrazu je schopná potlačiť ľudskú vnímavosť a predviesť to, čo má vidieť. Návod na život. Všetko musí byť „cool“, ináč to nie je zaujímavé. Zuzana Gindl-Tatárová vo svojej knihe Hollywoodoo píše: „Ak postavy filmov zo štúdia Columbia Pictures popíjajú bez prestania coca-colu, neverte, že sa zbláznil rekvizitár, alebo že sa tak stalo náhodou: chýba vám len drobná informácia, že korporácia, pod ktorú Coca-Cola patrí, odkúpila celé štúdio, lebo ju takto propagácia nápoja vyjde oveľa lacnejšie, ako permanentne investovať do reklamy státisíce dolárov.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Jean Baudrillard - Dokonalý zločin

USA podľa Baudrillarda stojí na základoch, aké sú vlastné primitívnym spoločnostiam. „Je úchvatné prechádzať Spojenými štátmi ako primitívnou spoločnosťou budúcnosti, spoločnosťou maximálnej zložitosti, zmiešanosti a promiskuity, spoločnosti divokého, avšak vo svojej rozmanitosti krásneho rituálu, spoločnosťou s nepredvídateľnými dôsledkami.“. V knihe Dokonalý zločin opisuje Baudrillard vraždu reality. Podľa neho moderný človek sa moderným nestáva, ale sa ním rodí, pričom európan sa moderným človekom nikdy nestal, snaží sa ho iba napodobiť. Modernú dobu vníma ako hyperrealitu – vytvorenú z mýtov, klamstiev a simulácií, ktorá je však reálnejšia ako realita sama (napríklad Hollywood, Disneyland).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Cool“ dokonalosť.


Deň, keď sa zastavila zem

Aktuálna postmoderna v americkom filme je charakteristická najmä výškou rozpočtu, technológiou a spracovaním. Sledujeme výrazný rozvoj sci-fi, katastrofických filmov, trikových filmov a mnohých ďalších. Špecifická filmová reč je na ústupe, prevláda klipovité rozprávanie, ktoré svojimi prestrihmi udržiava diváka v neustálom dramatickom pocite. Neuveriteľné efekty, zvuk, jednoducho nezvyčajný audiovizuálny zážitok nás núti sledovať obraz so zatajeným dychom, ale vyvrcholenie alebo odhalenie sa nekoná. Vidím nápadnú podobnosť s Lumiérovým príchodom vlaku.

Komerčný film je výsledkom zložitého procesu reklamného priemyslu. Štúdiá, herci, režiséri, podliehajú tomuto kolosu a sú svojím spôsobom produktom na predaj. Film predáva najmä filmová hviezda, ktorá má vybudovanú svoju základňu fanúšikov a tým je návštevnosť kina zaručená. Pre Ameriku je komerčný film v prvom rade zábavou. Zábavou založenou na odskúšanom recepte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Jean Baudrillard

Americké umenie azda najlepšie vystihol Jean Baudrillard: „Umenie je všade, pretože klam je v srdci reality. Takže aj umenie je mŕtve, pretože nie len jeho kritický presah je mŕtvy, ale aj samotná realita, celá presiaknutá estetikou, ktorá je závislá na svojej vlastnej štrukturalite, splýva so svojim vlastným obrazom. Už dokonca nemá čas na to, aby vytvárala dojem skutočnosti. Už dokonca nepredbieha fikciu, zachytáva akýkoľvek sen predtým, ako vytvorí dojem snu. Schizofrenické nevoľno z týchto sériových znakov bez sublimácie, imanentné vo svojom opakovaní – kto povie, kde je skutočnosť toho, čo simuluje? Cool svet digitality pohlcuje svet metafory a metonymie. Princíp simulácie prekonáva princíp reality, ako princíp slasti.„

Formotvorné prvky európskeho a amerického filmu

Najzákladneším rozdielom medzi americkým a európskym filmom je dramaturgická štruktúra. Kým európsky film čerpá z Aristotelovej, americká dramaturgia je postavená na trojaktovej štruktúre.

Trojaktovka je typická pre banálne príbehy, v ktorých po pár minútach vieme, ako skončia. Aj keď je príbeh postavený ako psychologický thriller, divák si počká a je zvedavý, ako sa príbeh k tradičnému koncu dopracuje. Je odtrhnutá od reality – klamlivá, určená na zábavu. Preto sa končí vždy happyendom a ospevuje tradičné americké hodnoty (tvrdú prácu, lásku, rodinu, osobnostnú silu). Je zaujímavé, že žiadny americký film, nakrútený podľa trojaktovky, neoboznamuje diváka s príbehom a postavami. Začína sa v deji, možno aj preto, lebo americký divák netúži po dlhých opisoch a je zvedavý na poriadnu akciu. Výlučne je založený na obľúbenom hrdinovi. Hrdina má zvyčajne nejaký cieľ a vzniká tak divácka potreba. Nedochádza k pochybeniu milovaného hrdinu – všetko je odpustené, ak sa hrdina rozhodne priznať chybu. Na konci sa všetci milujú a dôsledky nie sú žiadne. Je to presný návod na komerčne úspešný film.

Slovenský film neidealizuje hrdinu a snaží sa reflektovať dobu. Postavy majú vybudovaný charakter, vlastný pomalý rytmus. Namiesto rozprávania príbehu na začiatku filmu sa snažíme psychologicky spoznať postavy. Ak má príbeh dobre fungovať, divák musí byť stotožnený s hrdinom. Divák prechádza psychológiou, emóciami a na záver filmu k vnútornej očiste, ktorú zdieľa s hrdinom (katarzia). Divák si odnáša pocit sebareflexie na rozdiel od amerického filmu, v ktorom je výsledkom iba pocit alebo dramatický zážitok. V „európskej“ Aristotelovej štruktúre by sa mali všetky, hoci aj náhodné motívy, vysvetliť v logických súvislostiach. Skladá sa z piatich fáz. Expozícia (východisko), kolízia, (narušenie rovnováhy), kríza, (vygradovanie deja), peripetia (moment posledného zvratu v príbehu), katastrofa (rozuzlenie) - definitívne rozrieši spor a problém. Následne katarzia slúži k poznaniu a očiste postáv. Završuje sa tu myšlienkovo–emotívny proces, vyvolaný empatiou diváka.

Ďalší rozdiel možno badať v práci s mizanscénou. Dej v americkom filme je vyrozprávaný jednoducho. Všetko potrebné je povedané v dialógu a to ostatné zrozumiteľne odkomunikované hereckou akciou. V európskom, resp. slovenskom filme, pracujeme s možnosťami mizanscény – čo sa dá ukázať a povedať obrazom, už nevyslovujeme v dialógu. Príznačné sú montážne postupy refrénu, leitmotívu alebo metafory.

Americký film sa snaží prispôsobiť svoju povahu „modernému“ divákovi, ktorý je zvyknutý a dobre oboznámený s jednoduchou formou filmového rozprávania a pri narácii filmu sa predháňa s tvorcom čo má za následok stále častejšie klipovité rozprávanie častejšiu zmenu dramatických zvratov. Hollywoodsky film sa snaží byť dokonalý. Filmárske postupy sú dodržiavané tak, aby pri plynutí filmu nič nerušilo. Neporušujú sa pravidlá. V slovenskom filme sa porušenie pravidiel môže považovať za prejav vyššej štylizácie. S ňou však treba pracovať do tej miery, aby nepôsobila ako chyba a treba si priznať, že nie vždy sa to podarí.


Film ako médium si počas svojej existencie vyprofiloval charakteristickú formu a štruktúru svojej reči. Teraz sa ocitá v prostredí, ktoré ho dokáže aj rozšíriť o nové možnosti. Dalo by sa to nazvať postmodernou v postmedialite. Od pôvodného celuloidového filmu sa dostávame k distribúcii na digitálnych nosičoch pre domáce použitie takmer v originálnej kvalite. Klasický naratívny film sa odrazu nachádza v hypermédiu, ktorý ponúka recipientovi vytvorenie špecifického kontextu. Pritom dochádza k transformáciám klasickej distribučnej hierarchie filmových spoločností. Film je možné stiahnuť z internetu, prehrať a nahrať cez mobilný telefón.

Slovenský divák a americká ilúzia


flickr.com

Medzi návštevníkmi kín sa zaužíval výraz „ideme do kina“ namiesto „ideme si pozrieť film“. Zážitok z filmu je totiž najmä v jeho technickom prevedení. Veľkosť plátna, klimatizácia, ozvučenie, niekedy dokonca 3D obraz. Lístok si môžete objednať cez internet, pred kinom si posedieť na káve a po filme si nakúpiť v potravinách. Známa filmová teoretička Barbara Klingerová poznamenáva: „Dokonalý obraz a efektná zvuková stopa je pre technofilov dôležitejšia, ako napríklad herecké výkony.“. Konzumácia koly a popkornu sa stáva už neoddeliteľnou súčasťou filmového predstavenia.

Ako hovorí Jean Baudrillard – celá Amerika podľahne, vyrovná sa všetkým zábavným parkom získa podobu veľkej melodramatickej udalosti. Zábavné parky sa tak ale stanú obyčajnou “ďalšou známkou neskutočnosti všetkého”. Čím viac sa tomu budeme blížiť, tým viac neskutočnejšie bude pôsobiť aj svet utrpenia, rozdielov, konfliktov a bojov o moc.

Dnes je slovenská kultúra infikovaná Amerikou. Americká ilúzia vďaka globalizácii preniká a infikuje kultúru slovenskú. Zastúpenie amerických filmov je neporovnateľné oproti filmom európskym. Niektorí odsudzujú americký film ako povrchnú zábavu. A predsa sa ozývajú názory, ospevujúce americký životný štýl, onú povrchnú zábavu, rapovú hudbu. Je to umenie alebo atrakcia? Sú to životné hodnoty alebo štylizácia a imidž? Máme pocit, že súčasná slovenská kultúra upadá, ale čo považujeme za súčasnú slovenskú kultúru? Erich Mistrík vo svojej knihe Slovensko v multikulturálnom svete píše: „Existuje veľa ľudí z rôznych vrstiev, ktorí sa tešia z produktov populárnej kultúry. Žijú nimi, snívajú a rozprávajú sa o svojich populárnych hrdinoch, kupujú, nosia, počúvajú, vymieňajú, oslavujú produkty populárnej kultúry. Nevedia sa zaobísť bez Barbie, Coca-coly, telenoviel. Ich „falošný zážitok“ je tým „pravým zážitkom“, pretože skutočne cítia so svojimi hrdinami. Populárna kultúra sa tak prihovára aj ľuďom neškoleným v chápaní umenia.“. Slovami Baudrillarda, citovaného vo filme Matrix: „Vitajte v púšti našej reality“. Dochádza k implózii skutočnosti a hyperrealita je skutočnejšia ako realita sama, pretože ju žijeme. Realita už neexistuje. Slovenský divák sa naučil povrchnosti a chce sa zabávať. Chce sa odpútať od reality a nechce nachádzať v kine ako v atrakcii filozofické otázky na aktuálnu dobu a sebareflexiu. Je slovenský divák naozaj zamerikazovaný, alebo ide iba o dočasné napodobňovanie povrchnosti? Netrúfam si odpovedať, ale stotožňujem sa s názorom Ericha Mistríka: „Pochopenie populárnej kultúry a nástroje pre jej interpretáciu sa zrodia vtedy, ak populárnu kultúru neodmietneme iba kvôli tomu, že pôsobí povrchne. Zrodia sa vtedy, ak ju pochopíme ako úprimnú výpoveď o svete „obyčajných“ ľudí.“.

Ako pritiahnuť slovenského diváka do kina na slovenský film

O tom, v akom zlom stave sa ocitol slovenský film oproti filmom susedných krajín, je zbytočné diskutovať. Osobne si myslím, že niektoré slovenské filmy sa až príliš upriamujú na reflexiu doby s dlhými filozofickými úvahami, banálnymi dialógmi, nudným alebo žiadnym dejom. Je viac ako vhodné uprednostňovať témy, ktoré sú svedectvom doby a spoločnosti, no v niektorých prípadoch nie je zvládnuté ani základné filmárske remeslo. Pritom nazretím do slovenského archívu by sme našli veľa kvalitnej inšpirácie.

V Českej republike je návštevnosť českých filmov v kinách neporovnateľná, aj keď mnohé české filmy tiež trpia podobnými chorobami ako filmy slovenské. Česi podľa môjho názoru na rozdiel od Slovákov chápu význam českej filmovej kultúry. Chápu ju ako svoju, majú potrebu identifikovať sa vo filme. Nachádzať v kinematografii to „české“, ktoré ich vystihuje. Podľa Ericha Mistríka divácky záujem o kiná nespôsobili v Čechách americké, ale práve české filmy.

Myslím si, že je to na Slovensku dočasný stav. Tak, ako sa po revolúcii odcudzila Slovákom slovenská hudba, teraz je v rádiách takmer počúvanejšia, ako hudba zahraničná. Optimisticky si myslím, že podobný osud čaká aj slovenský film. Je dobré, aby si zachoval svoju typickú slovenskú tvár, ale mali by sa do neho dostávať aj jednoduchšie a vizuálne pútavejšie formy rozprávania.

Jeden z posledných slovenských filmov, ktorý som videl v kine (Tango s komármi) na mňa urobil celkom pozitívny dojem. Vedľa mňa si náhodou sadol na prvý pohľad priemerný nenáročný slovenský divák s najväčšími pukancami a kolou. No musím povedať, že sa počas filmu veľmi zabával (najmä na dialógových gagoch). Či si z filmu odniesol nejakú formu zážitku, ktorú uplatní vo svojom živote, to si netrúfam odhadnúť.

Myslím si, že existuje cesta, ako zachovať tvár slovenského filmu a zároveň osloviť väčšinového slovenského diváka.

Za jeden z najlepších počinov vo filmovej brandži považujem debutový film Viktora Csudaia – Veľký rešpekt. Nie preto, že by Viktorov film svojou kvalitou predbiehal iné slovenské filmy. Ale preto, lebo verne reflektuje dobu, je to žáner slovenskej komédie a bol zrealizovaný nadšenými mladými filmármi za minimálne – až žiadne náklady. Klobúk dolu.

Ako napísal Erich Mistrík: „Aj na Slovensku sú určite rafťáci a snowboarďáci, ale nikto o nich nerobí filmy. Musíme nájsť hovorcov generácie, ktorí mladých ľudí oslovia. Ak ich nebudeme hľadať, mladí ľudia ohluchnú a už ich nebudú počuť.“.

Článok bol písaný v rámci štúdia na VŠMU.

Peter Harum

Peter Harum

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Venujem audiovizuálnej tvorbe. Okrem toho ma zaujímajú IT..Peter Harumtábory Zoznam autorových rubrík:  VideoMladá generáciaSpoločnosťSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu